Vlaková stanica v Bratislave žije svojim vlastným životom. Nezaujíma ju názor architektov, aktivistov, všeobecne ľudí. Má špecifickú atmosféru, chuť a vôňu. Nie, nemyslím iba moč.
„Hej, kámo. Nechceš hodinky?“, prihovára sa mi šmelinár v revizórskom outfite – hrubá lacne bundy a panske mikiny, letne saty.
„Šibe ti? Hodinky? Tie sa strielali v 90.rokoch. Nechceš zmeniť sortiment? Kto si dnes kupuje hodinky?“ Tieto vety si iba pomyslím. Skutočnou odpoveďou je len razne nie a odchod.
Vchádzam do vnútornej haly a skôr než sa stihnem zorientovat, prichádza ďalší hlas.
„Hej, brácho. Nemáš mi požičať 50 centov na lístok? Za tri minúty mi ide vlak.“
50 centov nemám. Mám však dobrý pocit. Na hlavnej stanici nikto nie je nikomu cudzí. Cítim sa tu dobre. Všade naokolo mám kamošov a bráchov. Škoda, že to takto nefunguje všade. Samozrejme každý len niečo chce.
Kúpil som si bagetu,aby som na tej dlhej ceste mal čo jesť a aj vodu. Sadol som si do vlaku, pustil si hudbu a čakám 3 minúty do odchodu. Zrazu pribehol ďalší mladik: „Čau kamarát, teba poznám. Nemáš mi požičat 3 ečka? niekto mi ukradol peňaženku“.